Možno to znieť vtipne, možno len moja stredná škola bola taká aká bola no už po prvom dni na VŠ som tak trocha nechápal...
Začnem pekne po poriadku od úplného začiatku aby sa vyzdvyhol všetky rozdiely a na druhú stranu prežil trocha príjemne nepríjemnej nostalgie. Začalo to prvým dňom, bolo nám 15-16 rokov a z maličkých základných škôl sa všetko zmenilo. Niektorí zmenili len MHD niektorí prvý krát v novom meste. Po prvom, dá sa povedať pokojnom dni v škole plnom pekných slov a milých úsmevov sme sa všetci žiaci prvého ročníka stretli na internátoch so starším ostatkom a začala neoficiálna debata s témou: kto? čo? ako?
Keď sa človek rozpočúval, roztriasli sa detské nožičky. Toho pekného a príjemného o ľuďoch ktorý mali vyučovať na najlepšej Hotelovej akadémii na Slovensku veru veľa nebolo. No slová sú slová najlepšie si to každý vyskúša na vlastnej kožy. Dni sa začali míňať a my sme postupom času sami zisťovali odpoveď na tri vyššie uvedené otázky. Jedna strana veci sa má tak, že sme mali učiteľom ktorý skončili strednú školu kadernícku a vyučovali Techniku obsluhy, alebo prípravy pokrmov. Celkom šok povedal som si. No tu sa tiež cesta delili na dve. Je ťažké do hláv 15ročných vriť myšlienku ,že učiť sa treba a niekedy to nejde inak než drezúrov, keď si spiatočne spomínam táto drezúra mne ako puberťákovy s extra porciou hormónov pomohla, aj keď v tej dobe samozrejme to bolo s pripomienkami (,,krajčírka tu po mne ziape"). Krajčírka učiteľka dobrá no kaderníčka hrôza strach. Povýšenectvo, do očí bijúca nadriadenosť ako by povedal môj známy:,,boli sme v kontakte s polobohom". Po istom čase som spoznal inú učiteľku môjho dá sa povedať najneobľúbenejšieho predmetu ktorým bol nemecký jazyk. Táto dáma skončila tri vysoké školy, prekladala pre ministerstvo, hovorila piatimi jazykmi a za päť rokov som u nej nevidel náznak nejakého povyšenectva. Je to oproti kaderníčke dosť paradox no známym faktom je ,že s inteligenciou sa mení prístup.
V zborovni by som sa mohol vŕtať nekonečne, no chcel som len vyzdvyhnúť príklad. To podstatné čo som si všimol a o čom chcem písať je prístup. Nespravíš, nedostaneš, nešíkovný, nemožný a podobne. Obhajoba, vlastný názor bol poväčšine vec nemožná. Preto vravím po väčšine aby som neurazil tých pár super ľudí ktorý na škole boli. Keď sa blížili maturity veľa ľudí sa "vyfarbilo". Ich správanie sa neviem z akého dôvodu zmenilo o 180%. Musím povedať ,že nikto z nás tomu nechápal. Keď sa moja učiteľka dozvedela o mojej jednotke zo Slovenského jazyka okamžite sa utekala spýtať: ,,ako je toto možné?!"
Tie časy sú už preč, po príchode na VŠ od prvej prednášky to na mňa vplýva úplne iným dojmom. Dojmom rovnosti a uznania. Slová stredoškolských učiteľov o tom aká zlá vysoká škola je, ako sa každý musí starať len sám o seba ako nikto nikoho nezaujma ma pripadajá ako zlý vtip. Je jasné ,že je to viac o samostatnosti no keby sa učitelia pozreli na prístup profesorov, možno by zo stredných škôl mohli žiaci chodiť viac pripravení na to čo ich čaká. Viac samostatní...
Na konci by som chcel poďakovať všetkým stredoškolským učiteľom ktorí ku žiakom nepristupujú ako k niekomu bez budúcnosti ,ale snažia sa svojim chovaním a prístupom pomôcť a pripraviť ich na to čo ich čaká...
