Lebo mlčať by bolo hlúpe
Sme mladí, drzí, leniví, aktívni, neskúsení, zodpovední, ješitní, asertívni, komplikovaní, sebavedomí, naivní, otvorení, hluční, energickí, rozmaznaní, inteligentní, neschopní, odvážni, komerční, hrdí. Narodili sme sa roku pána v minulej ére za aj dnes stále viditeľného „Ká“ režimu. Žijeme v „slobodnej demokratickej krajine“. Máme možnosť krúžkovať a meniť. Prvýkrát. Ideme voliť? Prečo?
Vyrastáme jednou nohou v okovách výchovy generácie rodičov, ktorí v žiadostiach písali „Česť práci“ a spievali Internacionálu. Druhá noha pobehuje v novom svete možností, jazykov, názorov a reklamy. Hlavu máme v oblakoch a malo by nám v nej okrem iného pobehovať „Parlamentné voľby Jún 2010“. Sú to naše prvé voľby. Naša prvá šanca premeniť krčmové reči, sťažnosti a názory na papier v urne, ktorý spolu s ostatnými vykričí niekde, niečo. V Bratislave, našu voľbu.
Mladí ľudia žijú na internete. V statusoch a sociálnych sieťach. Tak sme ich zaspamovali. Čau brácho, potreboval by som tvoju pomoc s jedným dotazníkom o voľbách. Ak máš minútku čas na šesť krátkych otázok, veľmi by si mi pomohol.
Správičku s odkazom na dotazník sme poslali približne 500 ľuďom našej vekovej kategórie. Vysokoškoláci aj rebelanti, pracujúci aj rodičmi sponzorovaní, 18 až 22 rokov, nežná generácia. Dostali sme odpovede. Konkrétne asi približne presne 101 (nádherné to číslo, ako tie psy). Možno naivne sme čakali viac odpovedí, ale fakt, že len jedna pätina dokázala investovať minútu svojho života do niečoho iného ako do bezcieľneho brázdenia internetu, má vysokú výpovednú hodnotu. Ehm, domyslite si sami. Myslieť treba.
Pýtali sme sa ich, či sa zaujímajú o politiku, o ktoré konkrétne oblasti. Či vidia svoju budúcnosť na Slovensku, či pôjdu voliť a čo bolo dôvodom pre ich voľbu. Tridsaťpäť strán textu, tri kávy, plný popolník, jednoducho zaujímavé čítanie. Drvivá väčšina opýtaných sa k vypĺňaniu postavila seriózne. Niektoré odpovede boli jednoslovné, iné dlhšie, kreatívne, pozoruhodné, občas frázovité. Ešte raz by sme sa chceli úprimne poďakovať za pomoc. Naozaj ďakujeme. Voilá, tu sú dividendy za minútovú aktivitu mladých, tie kávy a popolník.
Politika nie sú len kecy pre politikov od politikov o nejakej politike
Záujem je prvým predpokladom akejkoľvek aktivity. Prirodzene nás teda najprv zaujímal záujem mladých ľudí, ktorí sú v centre záujmu tohto zaujímavého článku. Zaujímavé? Podľa nášho spamdotazníku mládež nie je až tak celkom ignorantská, aj keď pomer medzi oslovenými a tými, čo skutočne odpovedali na otázky v dotazníku môže hovoriť iné. V rámci odpovedí však jednoznačne prevažovali odpovede vyjadrujúce zájem o politiku a jej vplyv. Hlboký, silný, čiastočný, ale stále záujem. Možno mladá generácia okupujúca internáty a krčmy pôsobí ľahostajne, ale záujem tu je.
ale hej.. nie som maniak, ale sledujem spravy :)
Ano aj ked miestami sa pytam sama seba ci to vobec ma vyznam.
Druhá vec je aktívne sledovanie informácií, ktoré ovplyvňujú chod našej mladej republiky. Nielen pasívna konzumácia, ale aj analytické prehodnocovanie kvanta správ. Dôležitým je aj záber sledovaných oblastí. Človek sleduje to, čo sa ho dotýka čo najbližšie. Nemáme tým na mysli to, že kto vedľa mňa sedí v autobuse a aký mobil má kamarátka. Síce je mladá generácia vo veku, keď ešte stvára pestvá (no budeme si neskôr môcť dovoliť jazdiť po meste na nákupnom vozíku?!), ale zároveň vníma širšiu realitu okolo seba a následky udalostí. Snaží sa.
Školstvo je prirodzene na vrchole rebríčka problémov. Mnohí strávili rok na strednej škole v zahraničí, prípadne absolvovali letný kurz či semester počas výmenného pobytu v inej krajine alebo dokonca v zahraničí študujú a dokážu porovnať kvalitu výučby. Nejde o znehodnocovanie učiteľov samotných, každý má pár vzorov zo školského prostredia, ktoré v nejednom prípade boli aj dôvodom výberu zamerania a vysokej školy. Problémom je kvalita vyučovania. Pomer praxe a teórie.
viac praxe na skolach nie len teoria (nieco ako v gb, field tripy, work placementy)
Radikálne zmeny v školstve, zvýšiť nároky na udelenie štatútu vysokej školy, celkové zníženie počtu vysokých škol, venovať viac peňazí na vedu a výskum, viac možností zahraničných pobytov.
Mladí myslia aj na budúcnosť. Otázka „Čo po škole? Kde sa zamestnám?“ je veľmi frekventovaná. Zamestnať sa, keď máte na čele nalepené „Absolvent“, nie je ľahké. Nežnú generáciu trápi postoj ekonomicky aktívnych subjektov k čerstvej pracovnej sile. Päť rokov makajú v škole len preto, aby im v prvom zamestnaní povedali, že aj tak sú tu len na skúšobnú dobu a veci fičia úplne inak. Problém leží možno v štruktúre a obsahu poznatkov z vysokej školy, ale aj v predsudku o zelenáčoch, ktorí v živote nepracovali a nevedia, ako to vo fachu chodí. Nie, nepracovali...len od 15 zarezaváme v kaviarňach, reštauráciach, baroch, call-centrách, veľtrhoch. Takže otázka, či junač má nejaký ten prehľad o pracovných situáciach, postaveniach, tituloch a pozíciach, je trošku zastaralá.
Nielen bytostne sa dotýkajúce témy sú v hľadáčiku mladých. Celkové fungovanie štátu, princípy a skutočnosti, s ktorými sa priamo či nepriamo stretávajú sú v pozornosti študentov.
financie, hospodarstvo, legislativne prostredie, nezavislost statnej moci, reformy, infrastruktura, verejne obstaravanie
nezavislost medii, zrusenie poslaneckej imunyty, navrat k pravicovemu systemu vladnutia, obmedzenie neefektivnych socialnych davok, podpora mladych rodin a studentov, podpora maleho a stredneho podnikania, znizenie danoveho zatazenia
Od skutočností týkajúcich sa výlučne fungovania v rámci Slovenska sa záujem nežnej generácie upriamuje ďalej. Postavenie našej krajiny vo svete a samotná zahraničná politika tohto štátu jej nie je ľahostajná. Možno väčší kontakt so zahraničím, možnosť získavať informácie a rozhľad aj z iných ako slovenských médií je dôvodom pre sledovanie statusu našej rodnej hrudy. Nielen v stredoeurópskom merítku, ale aj v rámci celej EU.
lepšie vzťahy so susedmi, podpora kooperácie v rámci V4 aj vo vzťahu k verejnosti, zavedenie verejných diskusií s politikmi na štýl VB
Okrem politických tém, mladých zaujíma aj enviromentalistika, stav životného prostredia a postoj plebsu k nemu. Z ďalších tém sa mladí zaoberajú kultúrou, ktorá je vládou a politikou silne ovplyvňovaná. Priamo či nepriamo.
Zarážajúcim faktom bolo niekoľko odpovedí s rasistickým a xenofóbnym podtónom.
aby boli madarske politicke strany vylucene z parlamentu
na slovensku po slovensky
preco sa stavaju byty pre romov a studenti byvaju v 40rocnych izbach...)
povinnost ovladat slovensky jazyk slovom aj pismom, zrusenie clenstva v Karpatskej Kotline, v mediach by FIDESZ a pravicovi madarsky politici nemali dostavat ZIADNY priestor
Čo budem robiť zajtra a čo o pár rokov???
Prehľad diania v prítomnosti je jedna vec. Vidieť aj následky v budúcnosti je vec druhá, nemenej dôležitá. Pre generáciu, ktorej sloboda cestovania mimo Juhosláviu nie je neznáma, je otázka budúcnosti otvorená. Slovensko? Zahraničie? Sú rôzne faktory, ktoré ovplyvňujú odpovede. Výchova, zázemie, slobodná myseľ, otvorené oči, hlad po nových zemiach, no tým hlavným je práca. Pracovné príležitosti a podmienky.
Aká je skutočnosť možností uplatnenia v zahraničí? Nežná generácia má isté skúsenosti s prácou „vonku“. Letné brigády v reštauráciach, baroch, na stavbách či au-pair sú časté voľby pre letné „prázdniny“. Možno primárnym motívom je peňažná stránka, ale skúsenosti sú zisk, ktorý vám nik nevezme. Iba vy sami. Atraktívne príbehy z druhej až desiatej ruky o pracovných príležitostiach v „bohatom západnom svete“ kolujú jedna radosť. Na druhej strane máme absolventa s dvoma titulmi, ktorý umýva riady v štvorhviezdičkovom hoteli. Aká je teda realita? Je rôzna a je to vidieť aj na názoroch mladých ľudí.
Chcem ostať na Slovensku. Máme tu pekné hory, dobré pivo a pekné baby. Kam by som ja už len chodil ?
Určite vidím svoju budúcnosť na Slovensku. Doma je len doma a nikde sa človek nebude cítiť lepšie.
Rodinné zázemie, kamaráti ale aj znalosť pomerov, nech už sú hocijaké sú dôvodmi pre voľbu „Áno, chcem ostať na Slovensku.“ Mladí vidia potenciál našej krajiny. Uvedomujú si, že štrnganím kľúčmi sa síce režim oficiálne zmení, ale gro, mysle ludí, sa mení dlhšie. Chce to čas a nevzdať sa. Bojovať za správnu vec. Je Slovensko tá ťažšia cesta?
Ano, vidim. Myslim si, ze to asi nebude lahke, ale netreba sa vzdavat a odist. Treba trosku podporit nas stat aj zvnutra a priniest "novy vzduch" .
ano, na Slovensku je obrovsky potencial
Druhou voľbou je zahraničie. Lákavé predstavy nového sveta, nových ľudí a príležitostí pre sebarealizáciu spojené s pracovnými vyhliadkami sú dôvodmi pre odchod z krajiny. Nie všetci to však považujú za dlhodobé riešenie. Flexibilita a chameleónska schopnosť adaptovať sa na čokoľvek mladým nechýba (nielen prežitie v krutých internátnych podmienkach dosvedčuje tento fakt). Nežná generácia si je vedomá svojich možností a aj svojich schopností.
Ano aj nie. Vsetko sa bude odvijat od pracovnych podmienok v mojom buducom zamestnani- zdravotnictvo. Ak sa doterajsie podmienky nezlepsia budem viac nez uvazovat nad vycestovanim za hranice.
mozno po desiatich rokoch stravenych v cudzine
nie, nevidím budúcnosť v štáte, ktorý vedie populistický premiér, forma vlády je korupčnícka, úroveň služieb je nedostatočná až mizerná, vytlačuje romsku populáciu na okraj spoločnosti a nerieši jej problém,nevidím budúcnosť v štáte v ktorom, je trištvrte populáciu závislej na sociálnych dávkach a tým naďalej manipulovateľná. ak máme iba jeden život, jednu šancu, tak by som ju tu nepremárnila,napriek tomu,že ma k tomuto štátu viažu silné citové medziľudské vzťahy a pekné spomienky
urcite nie, potrva este dve-tri generacie, kym ludia dostanu rozum, to na Slovensku uz ale nic nebude ... svoje dane budem platit tam, kde za ne realne aj nieco dostanem spat, ako napr. fungujuce zdravotnictvo, alebo skolstvo pre moje deti
Ďalšou skupinou sú expatrioti. Štúdium v zahraničí, často v odbore, ktorý na Slovensku nemá uplatnenie, je príčinou vízie budúcnosti v zahraničí.
Nie, v CR mám lepšie pracovne možnosti už i ako študent a študujem české právo, takze sa ho nechystam uplatňovať na Slovensku
Stále sa točíme okolo práce. Práca, práca, práca...
Ak nenájde človek šťastie vo svojej rodnej krajine nenájde nič lepšie ani inde.
Čo má pre nás väčšiu hodnotu? Peniaze? Veľké autá? Domy? Materiálny status? Šťastie? Sloboda?
Áno či nie?
Žijeme v slobodnom štáte. Slobodnom, aj keď táto sloboda má určitý strop a rovnako za svoju slobodu musíme často platiť spoločenskú daň. No stále to je sloboda. Vážime si však to, čo máme a čo nám bolo dopriate? Kto si uvedomuje koľkí trpeli, boli väznení, prišli o majetok...
Stávame sa ľahostajnými voči svojim možnostiam, svojim povinnostiam či už ich nazveme morálnymi alebo povinnosťami slobodného občana. Prílišné možnosti v nás dusia úctu k minulosti a túžbu po lepšej budúcnosti. Mladí...
V období, keď sa rozhoduje o tom, čo sa zmení, aké budú zajtrajšky, 70% tých, ktorí by mali držať v rukách volebný lístok si nasadzuje čiernu šatku cez oči a zabúda. Treba si však uvedomiť, že nezabúdame len na seba. Zabúdame na naše deti, na to, či oni budú MUSIEŤ, alebo MôCŤ.
Plné ústa prázdnych slov počúvame všade. Všade navôkol a hlavne v krčmách. To aký sú TÍ STARÍ, oni, ktorí len sedia a nadávajú. A potom v deň voľby. Voľby, kde môžeme podporiť, rozhodnúť, dávame prednosť čomukoľvek. Ten je primitív, ten kradne, ten nám spravil hanbu. Chceme zmenu, no sme natoľko pasívni, že obetovať okamih sa pre nás stáva nepredstaviteľne vyťažujúce, až nemožné. A práve toto nás posúva hlboko pod tých všetkých, na ktorých si toľko otvárame prázdne ústa. Kto sa nesnaží o zmenu, nemá právo. Morálne právo pohoršovať sa nad niečím, čoho je sám strojcom. Pretože fakt je ten, že každý kto ostane uväznený vo vlastnej lenivosti sa stáva podporovateľom toho, čo s pivom v ruke považuje za ten najväčší zločin.
Často nás sužuje pocit, že jeden hlas nedokáže zmeniť nič. Nad hlavou však krúži otázka, či by sme doteraz nosili červené šortky a cvičili na Spartakiádu, keby si niekto v roku 89 tiež povedal, že jeho hlas nedokáže nič zmeniť. Že je sám a jednotlivec predsa nezborí svet. Tak otvorme oči, poobzerajme sa okolo seba čo ten jeden, dvaja, stovky, tisícky jednotlivcov dokázali. Chceme niečo inak? Aby sa neozval len človek ale ľudia? Začnime každý od samého seba.
No aj keď by sme často chceli, to, že chceme nám nestačí. Mnoho z nás žije za hranicami, to mnoho symbolizuje počet blízky číslu 120.000. Rovnakí Slováci, rovnako milujúci krajinu ich pôvodu, ľudia ktorí chcú, no cesta k dosiahnutiu toho, čo je v centre ich záujmu, je spletená do klbka. Klbka papierov, žiadostí a samozrejme tým všetkým odľahčíme peňaženku. Aspoň bude viac miesta v zadnom vrecku..
Prečo chceme, čo chceme?
Mladí inklinujú k mladým. Mladí nechcú starých. No mladí majú nedôveru voči novým. Každý z nás je unikát, unikát ktorý má iné potreby, iné hodnoty a očakávanie. No všetci čakáme jedno. Zmenu. Zmenu ktorá prinesie niečo iné, nové, dobré. No to je nové lepšie? Bude to staré odlišné?
Nikto z nás nechce opäť spadnúť do rieky, v ktorej sa už raz musel topiť a rovnako sa bojí chodiť po prehnitom moste, aj keď je nalakovaný nanovo. Naša nedôvera je odrazom minulosti, odporom z prítomnosti a strachom z budúcnosti. Už viac neveríme prehnaným sľubom, nestaviame si vzdušné zámky každý očakáva pevnú pôdu pod nohami. Práve pretože človek je tvor omylný a učí sa na vlastných chybách, očakávame niečo dôveryhodné, skutky.
Mnohých z nás ovplyvňuje okolie, uprednostňujeme radu, ktorá zaberie dve kávy pred vlastným názorom. Hodiny trávime čítaním statusov, no status ktorý by pre nás mal byť prioritný, nám stále uniká. Spoločenský status. Internet obsahuje všetko, čo je pre naše rozhodnutie dôležité no napriek tomu tieto informácie majú tendenciu zázračne sa vytrácať pred zobrazením. Počúvame všetkých naokolo, no jednu osobu stále vynechávame z nášho konečného rozhodnutia. Seba.
Volebný program tej ktorej strany a zdravý rozum, vlastný by mali byť základom toho čo si každý z nás vyberie. Práve preto sa používa slovné spojenie ,,svoj hlas“. Nie je to hlas starých rodičov, rodičov, priateľov. Je svoj. Tvoj, môj, jej, jeho...
Morálne ponaučenie z bájky o prvovoličoch
Záujem by bol, plány do budúcnosti tiež. Flexibilita, akokoľvek reálna či naivná. Uvidíme, či dôjde k činu, či dokážeme myslieť. Za seba.
Zmeníme postoj? Ostaneme len pri krčmových rečiach? Dúfame, že sa dokážeme zdvihnúť zadnice od kompu aspoň v jeden deň, niečo sa v nás zlomí a zakrúžkujeme. Potom sa môžeme stažovať či radovať do aleluja. Lebo mlčať by bolo hlúpe...
MartinJochym
NikaKollarova
